diskusia.sk

Keď raz slnko pieklo,
zbláznil som sa zrazu,
pred očami vidím peklo,
lenže plné mrazu.
Keď ma videl starší brat,
zatváril sa veselo,
staval som si z piesku hrad,
poklepal si on na čelo.
Dorazili psychiatri,
podstúpil som vyšetrenie,
niečo moju dušu jatrí,
mal by som ísť na liečenie?
A vraj vzhľadom k môjmu stavu,
že ma skúsia zachrániť,
odvezú ma do ústavu,
tam si môžem kľudne žiť.
Terazky som už spokojný,
od pravého poludnia,
pijem nápoj opojný,
z práškov, čo ma ukľudnia.
Môžem robiť čo len chcem,
nikto mi v tom nebráni,
kričať, behať, hltať zem,
či zahryznúť sa do brány.
Blázinec že vraj je klietkou,
vhodnou len na zbláznenie,
no ja môžem robiť čo len chcem,
a vy vonku zase nie.
Po liekoch, keď sa kníšem,
pekne riadok po riadku,
tieto vážne verše píšem,
no inak som v poriadku.

Keď som chodil ako mladý na skusy,
slečny mi ho radi brali do pusy.
Teraz majú ženy inú záľubu,
zakaždým dostanem akurát
tak cez hubu.